Vážení rodičia,
s hlbokým zármutkom sme prijali správu o tragickej udalosti v Základnej škole v Staškove. Vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodinám zosnulej pani učiteľky a žiačky 8. ročníka a zároveň našu podporu zranenej pani učiteľke, žiakom, pedagógom, zamestnancom.
Táto udalosť v nás prirodzene vyvoláva smútok, obavy a množstvo otázok. Zároveň však cítime potrebu hovoriť o širšej téme bezpečia v školách a o spoločnej zodpovednosti nás dospelých.
Vychovávame generáciu v presvedčení, že pravdu má ten, kto kričí najhlasnejšie. Že múdrosť sa nemeria rokmi štúdia a hĺbkou premýšľania, ale počtom zobrazení. Učí sa, že poctivosť, tichá práca a služba blížnemu sú len pre hlupákov. Že skutočným víťazom je cynik.
Budúcnosť, ktorú takto zakladáme, nebude patriť mysliteľom, vedcom ani umelcom. Bude patriť publiku dezinformátorov, armáde pritakávačov a ľuďom, ktorí už nebudú vedieť rozlíšiť tragédiu od dobrej digitálnej zábavy. Smrť učiteľky je predobraz smrti našej vlastnej kultúrnosti. Zostalo len ticho v triede, ktoré by nás malo všetkých do jedného pobudiť zo spánku.
Učiteľ nie je rodič.
Učiteľ nie je vychovávateľ na plný úväzok. A škola nie je miesto, kam má dieťa prísť „nevychované“ a čakať, že ho tam niekto naučí úplným základom slušného správania.
Našou úlohou je vzdelávať a zároveň viesť deti k zodpovednosti, spolupráci, rešpektu a správnemu správaniu v školskom prostredí. Ale nemôžeme donekonečna suplovať rodinnú výchovu.
Nemôžeme byť tí, ktorí deťom každý deň vysvetľujú, že:
– sa neubližuje druhým,
– spolužiakom sa nenadáva,
– vulgarizmy nie sú normálny spôsob komunikácie,
– fajčenie a iné návykové látky nie sú „frajerina“,
– vyhrážanie nie je vtip,
– klamstvo nie je riešenie,
– cudzie veci sa neberú,
– učiteľ nie je nepriateľ,
– spolužiak nie je terč,
– nebijeme sa ani zo srandy,
– a že za svoje správanie nesie každý z nás zodpovednosť.
Toto sú úplné základy, ktoré sa majú začať budovať doma.
Škola môže pravidlá pripomínať, upevňovať a nastavovať hranice. Môže vysvetľovať dôsledky, riešiť konflikty, pracovať s problémovým správaním a pomáhať dieťaťu pochopiť, čo urobilo zle. Ale ak doma dieťa počúva, že „veď všetci tak hovoria“, „nič sa nestalo“, „on si začal“ alebo „ma provokoval“, „učiteľ si to má vyriešiť“, potom sa od školy očakáva nemožné.
Rodičovská výchova a školské vzdelávanie sa nemajú navzájom nahrádzať. Majú sa dopĺňať.
A ešte jedna vec. Učiteľ má právo učiť bez toho, aby každú vyučovaciu hodinu bojoval o základnú slušnosť, rešpekt a bezpečie v triede. Školský poriadok je záväzný aj pre žiakov a zákonných zástupcov a jeho dodržiavanie je súčasťou fungovania školy.
Ďakujem všetkým našim rodičom, ktorí k nám pristupujú s dôverou, ktorí vedia, že ich deťom chceme len to najlepšie a zároveň, ktorí vedia prijať pravdu o svojom dieťati, o jeho správaní v kolektíve (ktoré je vždy iné ako doma!). Ďakujem všetkým našim rodičom, ktorí nás trpezlivo vypočujú a ktorí nám netvrdia, že ich dieťa doma nikdy neklamalo – každé dieťa doma povie len to, čo si myslí, že chce počuť jeho rodič.
Preto prosím, rodičia – vychovávajme svoje deti spolu!
Nenechávajme učiteľom úlohu naučiť deti všetko, čo sa mali naučiť ešte predtým, než prekročili prah školy, lebo učiteľ môže naučiť dieťa čítať, písať, počítať, premýšľať a poznávať svet, ale základný rešpekt k človeku, hranice a zodpovednosť za vlastné správanie musíme deťom vštepovať všetci – a začína to doma.
PhDr. M. Klempay, riaditeľ školy